Ráno sme vstali niečo po siedmej. Vyspala som sa v celku dobre. Lenka mala kratšiu noc, pretože z after party sa vrátila okolo pol štvrtej.
Hneď ako som vstala, vzala som mobil v nádeji, že nám Chuan Fernando odpovedal na moju správu, v ktorej som sa pýtala, kedy máme zabezpečený transport na letisko. Sklamali sme sa, pretože žiadna odpoveď neprišla a tak sme vôbec netušili ako a kedy sa dostaneme na letisko. Let z Alicante do Barcelony bol naplánovaný na 14:10. Mysleli sme si, že máme dostatok času na to, aby sme sa ešte išli vykúpať do mora a cestou si kúpiť peňaženky, ktoré sme si vyhliadli ešte vo štvrtok. No bol to len začiatok neistoty a stresu.
Vybrali sme sa na raňajky. Keď sme prišli do hlavnej budovy hotela, stretli sme na recepcii Slavka z Poľska, ktorý nám oznámil, že väčšina už odcestovala a že oni čakajú na svoj autobus, ktorý mal pre nich prísť o deviatej hodine. Niektorí napr. Angličania ešte spali, oni odchádzali až v utorok. Keď sme vstúpili do reštaurácie, bola skoro prázdna. Dostali sme strach a tak som sa pokúšala skontaktovať s Ch. Fernandom, ten však nedvíhal telefón. Zavolala som T. Lobodovi, či nemá nejaké informácie o transporte a ten mi povedal, že všetkých zúčastnených chcú poodvážať na letiská čím skôr, ale konkrétne informácie nemal, len tie, kedy odchádzajú oni do Alicante, bolo to okolo deviatej. Dohodli sme sa, že si s Lenkou zavoláme taxík, ktorým sa dostaneme k Hotelu Bali a tam nás počkajú.
Naraňajkovali sme sa veľmi rýchlo, išli na izbu, dobalili veci, zavolali taxík a čakali. Od kúpania a ďalšieho programu sme museli upustiť, pretože sa nám zdalo, že našou prioritou číslo jeden je dostať sa na letisko aj napriek tomu, že tam budeme čakať štyri hodiny. Povedali sme si, že radšej počkáme na letisku ako stresovať neskôr…
Keď sme boli v taxíku bolo už 9 hodín, tak som sa poistila a napísala som sms pánovi Lobodovi, aby nás počkali. Pred Hotelom Bali stál autobus, ktorý už bol skoro plný. Hľadali sme p. Lobodu a jeho skupinu. Po chvíli sme ich zbadali pri vchode. Dohodli sme sa, že počkáme na ďalší autobus.
Išli sme s p. Lobodom a jeho manželkou, s p. Jedutom, s p. Bujakom a ešte tam boli niektorí poľskí fanúšikovia. Cestou sme si pofotili krajinu a vymieňali sme si príslovia, bola sranda.
Na letisku v Alicante sme sa rozlúčili s poľskými priateľmi, vzali sme si vozík, naložili batožinu a ešte asi tak hodinku sme sa vyhrievali na slniečku. Po hodinovom opaľovaní sme sa rozhodli, že ideme prejsť cez všetky tie dôležité brány a …
Keď sme prešli všetkými kontrolami a checkingom, sadli sme si pred bránu odkiaľ malo letieť naše lietadlo do Barcelony. Ja som využila čas na zapísanie našich zážitkov z 5. dňa a Lenka si podriemkávala.
Medzi tým mi Lenka vyrozprávala zážitky z after party, ktorá bola v jednom bare Penelope na pláži. Že vraj keď tam prišli tak na parkete tancovali 5. chlapi v obtiahnutých nohaviciach a námorníckych tričkách s čiapkami na hlavách a pri nich boli 3 dievčatá, ktoré mali na sebe silonky a plavky. Vyzeralo to ako v gay klube. Nikoho po čase už nebavili a tak sa naši taekwondisti rozhodli zabávať sa sami. Poliaci vyskočili na stoly a roztočili zábavu. Bolo tam veľa ľudí, niektorí keď prišli hneď odchádzali preč.
Medzi čakaním na odlet do Barcelony sa nám zmenila brána z 9 na 8, takže sme sa museli premiestniť k správnej bráne.
Let netrval ani hodinu. Bolo krásne slnečné počasie, z lietadla bol úžasný výhľad na more a na pobrežia Španielska.
Keď sme prileteli do Barcelony, v prvom rade sme si našli našu bránu, ktorá viedla k letu do Viedne, tiež sa tu v tých bránach čosi pomenilo – je potrebné neustále sledovať, či sa niečo nepomenilo.
Pri našej bráne sme si dôkladne prezreli obrazovku, na ktorej bola informácia o preložení letu zo 16:10 na 17:10. Skvele, povedali sme si – ďalšie čakanie. Počas čakania sme si prešli niektoré butiky (ja som si zakúpila nejaké pohľadnice z Barcelony), potom sme zašli do „potravín“ a kúpili si sendviče. Celé sa to veľmi vlieklo, boli sme už z toho aj unavené aj dosť nervózne.
O 17:10 sme čakali, že nás pustia do lietadla, no stalo sa tak až o desať minút a náš let bol posunutý o hodinu a pol.
Let z Barcelony do Viedne trval asi 2 hodiny 20 minút, leteli sme už za tmy, takže bola dosť nuda.
Vo Viedni nás mal čakať Patrik Novotný. Keď sme prišli do príletovej haly, nebol tam. Zapla som si mobil, že mu zatelefonujem, v tom mi prišla od neho sms, že bude meškať. Čakali sme ho asi pol hodinu v príletovej hale. Našťastie prišiel, troška mal problém s orientáciou na letisku. Potom sme zažili srandu pri výjazde z letiska, keď sme si neboli istí, kde máme zaplatiť parkovné
Cesta do Bratislavy prebiehala v celku ok, boli sme rýchlo v cieli. Na hodinku sme sa zastavili u Patrika doma, dali sme si čaj, umyli sa po ceste, povedali sme zážitky a už bolo treba ísť na železničnú stanicu.
Vlak domov odchádzal o 23:34 do Humenného. Lístky sme mali už kúpené, stačilo nastúpiť. Patrik nám pomohol z batožinou až do vlaku – ďakujeme
Mali sme rezervované lôžká. Keď sme vstúpili dnu, bola s nami jedna pani, ktorá cestovala do Trebišova, no a s ňou sme sa teda nasmiali (keď išla hore na lôžko, telefón …). Nasmiali sme sa najmä z toho, že tam bol malý priestor a odrazu sme sa nevedeli všetky tri pohnúť, bolo to stiesnené.
Ja som spala na dolnom lôžku, Lenka na strednom. Mali sme super periny, spalo sa v pohode. Ráno nás zobudil sprievodca: „Ešte budú Margecany a tak Kysak“, pričom sme meškali 20 minút.
V Kysaku nám s batožinami pomohol sprievodca. Ostali sme na mieste a čakali na našich. Na stanici nás čakali naši najbližší s transparentom: hurá vítame šampiónky a dostali sme ruže spolu so študentskými pečaťami.
Doma nás čakala realita: -4 stupňov, celkom slušný teplotný rozdiel skoro v 3O stupňoch, mali sme z toho šoku zvýšené teploty.